TEXTY č. 42 (Léto 2006)

[úvodník][próza][poezie][překlad][comics][glosy]

Próza

Simona Šípová: Pobehlica zbehlá

Tomáš Martinec: Saxofonista

Simona Šípová: Pobehlica zbehlá

S prichádzajúcou jarou každoročne do môjho tela prichádza vlna takzvaných jarných hormónov. A tie medzi sebou bojujú. A tento boj so sebou prináša situácie, na ktoré sa nedá tak ľahko zabudnúť. Aj keď na ne dlho nemyslím, tá vôňa, ktorá prichádza s jarou, mi ich pripomenie. No túto jar som sa rozhodla vymazať spomienky z hlavy a myslieť do budúcnosti. Túto jar som privítala s čistou mysľou. A s mojím drahým priateľom Dušanom. Bola som šialene zamilovaná. Už 365 dní. A zo dňa na deň viac. Zrazu som akási energickejšia, plná elánu a chuti do života. A zároveň mi je jasné, že toto obdobie spokojnosti, keď ma dokonca teší chodiť do školy a všetko sa mi vidí byť lepšie a krajšie a znesiteľnejšie, nepotrvá večne. Dávam si tak štyri týždne.

Sobotný večer sme trávili výnimočne v spoločnosti. Čím sme spolu dlhšie, tým sme väčší domasedi. Len sa váľame v posteli, kŕmime sa dobrotami a rozprávame sa. Bola som rada, že konečne niekam vypadnem a vyšantím sa ako kedysi. Veď pozvanie na párty so živou kapelou v obývačke sa neodmieta. Zvlášť nie, ak je to párty u dobrého priateľa. Nepamätám si, k akej príležitosti sa tá akcia konala, ak sa vôbec k nejakej konala. Bola to šanca aspoň na chvíľku zmeniť ten (príjemný) stereotyp, v ktorom žijeme a zabaviť sa s ľuďmi, ktorých máme radi. Dušan bol šofér, ja som sa chystala opiť. Vilo nám otvoril dvere. Vilo je skvelý kamarát. Poznáme sa asi od trinástich rokov, prežili sme spolu pubertálny vek a nikdy (ani v alkoholickom ošiali), sme spolu nič nemali. Takým ľuďom sa hovorí skutoční kamaráti. Nie že by Vilo nebol fešák, ale až príliš dobre sa poznáme na to, aby sme sa do seba mohli zaľúbiť. V predsieni som vyfasovala bavoráka a bola som vypustená do neviazanej zábavy. Dušan stál vedľa mňa, spoločne sme sa obzerali, kto to tu vlastne je a čakali na Vila, ktorý kamsi odbehol. Keď prišiel, nebol sám... No nie, konečne má babu! Najprv ju hodnotím kritickým okom ženy, potom s Vilovou voľbou súhlasím. Zoznámi nás. Je milá, až priveľmi. Neznášam dievčatá, ktoré sa stále a na každého usmievajú. Pripadá mi to umelé. Alebo zo mňa hovorí závisť? V každom prípade mi prekáža, že Dušan na nej ide oči nechať. Chcela vojnu, má ju mať! Beriem Vila pod pazuchu a odvádzam ho k provizórnemu baru. „Dva bavoráky," poviem akejsi pätnásťročnej pipke, ktorá v kuchyni nalieva zrejme za pár práskov alebo pohár piva, pozriem sa poháriku na dno (okom nazriem do slamky) a začínam Vila vyzvedať: „Kde si k nej prišiel? Čo to je vlastne zač? Odkiaľ je? Ako dlho ste spolu? Podrobnosti!" A tak sa ich dozvedám. Zoznámil ich Vilov spolužiak zo strednej, je z akéhosi zapadákova, sú spolu necelý týždeň. Chce vedieť môj názor, vravím, že je kladný. Bodaj by nie, mrkla som očkom po miestnosti a Dušan už sedí sám. Pri bare sme tie drinky exli a rýchlo si objednali ďalšie. Už sa teším na to moje divadlo. Keď to takto pôjde ďalej, na smrť sa tu spijem a cestou domov budem Dušanovi kňučať do ucha, že mám črevnú chrípku alebo mi niekto niečo nasypal do pitia. Ešte neviem, čo z toho. To závisí od momentálneho pocitu. Sadám si mu na koleno a on v domnení, že mám stále prvý pohárik, ma objíme okolo pliec. V obývačke sa skákalo a tancovalo, zdalo sa mi to nebezpečné a trápne. Domáce párty sú zväčša trápne, ale len pokým sa všetci neopijú a nezmenia ju na swingersparty. Išla som si von pofajčiť z vodnej fajky a porozprávať sa so starými známymi. Popri tom som jedným okom dávala pozor na Karolínu, novú lásku starého Vila. Tiahla sa všade za ním, asi nikoho iného nepoznala. Keď sa s ňou dal niekto do reči, správala sa k nemu až mimoriadne dôverčivo. Bola mi tým podozrivá. Dobila by som ju, keby Vilovi ublížila. Na kamošov si dávam pozor. Keď mi zmizla z dohľadu, odplížila som sa do obývačky, akože za Dušanom. Stala som si vedľa neho, vášnivo diskutoval s Vilovým bratancom Ivom o nejakom novom hlúpom nezničiteľnom víruse, ktorý je nočnou morou ich zbytočnosťami prepchanými počítačmi. Nikde som ju nevidela. Zrazu ma niekto chytil okolo pása a zdvihol do výšky. Karolína. Až teraz som si všimla, že je viac opitá než ja. Chytila ma za plecia a skákala so mnou. Odskákali sme spolu k baru na panáka a dali sa do reči. Bola fajn. Aj keď opité baby si spolu vždy rozumejú, nech už majú akékoľvek povahy. Chalani nás odtrhli až nad ránom. Karolína zostávala na noc u Vila, mňa naložil Dušan do auta. „Tak čo, je fajn tá jeho baba?" „Je skvelá, konečne si našiel poriadnu ženskú," chválim svoju novú známu. Vlepila som svojmu drahému mľaskavý bozk na líce, on ho opätoval oveľa dlhším. Dych mu ešte voňal cigaretou, vdychovala som tú zvláštnu vôňu s privretými viečkami. Milujem jeho teplý dych. Túto noc sme k sebe zaspávali otočení tvárami. A ja som mala nos takmer ponorený v jeho ústach.

Po zobudení som si našla na displeji esemesku. Od Karolíny. Fuu, prekvapivo ma to príliš nepotešilo. Dobre, možno som sa k nej večer správala priveľmi priateľsky, ale nezvyknem dôverovať ľuďom po jedinom opileckom rozhovore. Obzvlášť nie

dievčatám. Možno je čas zmeniť postoj. „No čo sa čuduješ, chce zapadnúť aj medzi Vilových kamarátov, veď ju zober niekam na pivo," radil mi môj drahý. Pozvala som ju teda večer do kaviarne. Mala som trochu obavy, či si s ňou budem mať čo povedať. Je iné debatovať s niekým opitý, a debatovať s niekým za triezva. Ale môj strach bol zbytočný. S Karolínou som konverzáciu nadviazala veľmi ľahko, až neuveriteľne ľahko. Klebetili sme spolu do polnoci, kým ma Dušan nevolal domov. Ale vtedy už Karolíne ušiel posledný autobus. Ponúkla som jej nocľah. Na moje prekvapenie bol Dušan taký ochotný, že sa ponúkol odviezť ju domov. Čudovala som sa. „Nie je mi príjemné, aby cudzia baba spala u nás. Vôbec ju nepoznáš, ešte by niečo zobrala," vysvetľoval mi cestou späť. „Ale prosím ťa, veď je to Vilova holka! A ty si ma presvedčil, aby som s ňou niekam vyrazila!" „Čo je na tom? Veď on ju tiež ešte dobre nepozná." Milujem nedôverčivosť môjho drahého. Ten pud ochrany. Nie sebazáchovy. Ochrany. Lebo chráni hlavne mňa.

Stretli sme sa až o dva dni. Jej nápad bol taký, že si kúpime fľašu niečoho tvrdého a pôjdeme ju niekam do parku vypiť. Súhlasila som, už som dlho nepodnikla niečo tak pubertálne. S tým rozdielom, že som nechcela ísť do parku, ale na jedno veľmi zvláštne miesto.

Kúsok za mestom je pole. A to pole je zvláštne tým, že uprostred neho je vŕba. Veľká, smutná vŕba. Od detstva, keď som toto miesto spoznala, ma to sem ťahá. Vyžaruje z neho akási magickosť. S fľašou lacnej vodky sme si ľahli medzi žlté klasy na červenú károvanú deku, vyzuli si tenisky, otvorili ju a bez brzdy sa pustili do jej vyprázdnenia. Čírej tekutiny ubúdalo, kecov pribúdalo. Po hodnotení chlapov, školy, sexuálnych skúseností a všetkých našich známych sme prišli k záveru, že by sme boli ideálne partnerky. Slnko už poriadne pieklo, sadli sme si do tieňa vŕby. Karolína ma objala okolo pliec, bozkávala ma. Jej rozpustené vlasy ma šimrali na tvári. Chytila som ju za ruku, hladkala, ona mi siahla na stehno...

Predtým som taký pocit nezažila. Nepopísateľne silný, intenzívny. Som rada, že Karolína je. Ja nie som ako väčšina žien. Nechcem, aby sa ku mne po milovaní môj drahý pritúlil, netúžim po dohre. Sama sa odgúľam na kraj postele, kde si v tichosti a osamelosti porozmýšľam nad práve prežitými pocitmi. Ale teraz to bolo iné.

Domov som prišla unavená, zničená, špinavá. Dušan sa ma na nič nepýtal, nič po mne nechcel. Bola som úplne zmätená.

Od toho dňa sme sa s Karolínou vídali každý deň. Vždy, keď som prišla zo školy, šla som za ňou. Utekala som skôr z prednášok. Niekedy ma čakávala pred školou, vymetali sme spolu kaviarne a študentské bary a ja som sa cítila tak slobodne. Tak voľne, že som zabúdala na Dušana. A Karolína na Vila. Niekedy sme so sebou brávali von aj našich „chlapov". Posedávali sme pri pive, ktoré nám v tom jarnom teple rýchlo stúpalo do hláv, a rozoberali hlavne sex. Vilo bol ešte taký nechápavý: „Ja vám ženám jednoducho nerozumiem... Ako môžete hodiny rozoberať to isté? Potom sa rozdelíte, idete domov, a len čo prídete, zavoláte si, aby ste trkotali ďalej. A už vôbec nechápem, prečo ženské po sexe vyskočia z postele a utekajú pod sprchu všetko zo seba rýchlo zmyť. Akoby na tom bolo niečo hnusné!" „Vieš Vilko, to je veľmi jednoduché. Konečne sa chceme urobiť." Opäť sa mi podarilo svojou nevhodnou poznámkou zasiahnuť nejedného muža. Snáď to na niečo bolo a budú aspoň pozornejší. Dušan mi naznačil, že by sme už mohli ísť domov. Akoby som nemohla byť úprimná! Cestou domov som si ale vypočula monológ o čomsi úplne inom. Témou bolo: „Pomaly s ňou začínaš tráviť viac času ako so mnou!" „Ale prosím ťa, nebuď paranoidný." „Ja viem, je to len kamarátka. Ale niečo mi na nej nesedí. Bol som pokojnejší, keď si sa viac bavila s Hankou." Je ako mama. Ešte aj teraz by mi najradšej vyberala kamarátky. Z Dušanových rečí som si nič nerobila.

V niečom mal predsa pravdu. S Karolínou som ozaj trávila priveľa času. Nikto sa mi ešte nedostal takto pod kožu. Stala sa mojou jedinou kamarátkou. Dokonca viac než kamarátkou. Dokázala mi, že priateľská láska nemusí byť len duševná. Často som rozmýšľala, či všetko to, čo robí, myslí vážne. Pociťovala som k nej niečo šialené, nezabrzditeľné, bol to taký zjašený cit! Správala som sa ako zaľúbená štrnástka. Zažívala som čosi úplne nové a mala som pocit, že som našla to, čo som vždy hľadala. Právom som po nociach v duchu prehodnocovala svoju lásku k Dušanovi.

Karolína sa s Vilom rozišla. Nechápala som, prečo. Vraj ho mala plné zuby, brzdil ju, obmedzoval. Nešlo mi to do hlavy. Veď boli spolu len tri týždne! Kedy sa ho stihla nabažiť? Napadlo mi, že to so mnou myslí tak vážne, že ho nechala kvôli mne. Tešila som sa, čo bude ďalej. A dýchala pri tom voňavý jarný svieži vlažný vzduch.

Raz večer si ku mne Dušan ľahol, zízala som práve na telku a dochádzalo mi, že v noci ozaj nič nedávajú. „Však mi nespravíš to, čo Karolína Vilovi?" „Si blázon, ak si to myslíš. Nie, nespravím." A v skutočnosti som si tým vôbec nebola istá. A tým

bláznom som bola ja. Zabúdala som, kto to vedľa mňa leží. To divoké dievča, tá spontánna žena, ktorej nie je nič cudzie, ktorá sa nebojí nič vyskúšať, ma opantala. Patrili jej všetky moje myšlienky.

Poobede som s ňou mala opäť „rande" v našej obľúbenej vinárni. Nebola tam ešte, tak som na ňu čakala. Pri tom som si nechtiac vypočula primitívne rozhovory o tom, kam kto odcestoval, kde kto pracuje, ako skvelo je v Dominikánskej republike a iné kecy povrchných sliepok. Karolína neprišla. Neozvala sa, nedvíhala mi telefón. Išla som von, do pivárne za Dušanom. Bol tam s kamošmi, dlho som ich nevidela. Zo všetkého som bola akási oťapená, nervózna. Robin ma vyzval na súboj v stolnom futbale, hrali sme proti Dušanovi a Peťovi. Hrám ako krava. Guľôčky sa ani nedotknem, všetko mi padá do brány. Všetko. To bol teda nápad postaviť ma do brány. „Čo je dnes s tebou?" vysmieva sa mi Dušan. „Oops, môj brankár si zle zaviazal kopačky." Po tomto stupídnom výroku si o mne viac ako polovica krčmy myslí, že mi hrabe. A majú pravdu.

V spoločnosti bývalých priateľov som sa cítila nahovno. Nepatrila som tam. Zdalo sa mi, že vždy keď sa obrátim, ohovárajú ma. A radšej som nechcela počuť, čo sa odohráva pri stole, keď som na záchode. Nepatrila som sem. A bolo mi z toho na zabitie.

Deň na to sa Karolína ozve. Podľa nej sa nič nestalo, stretla sa s ktorousi kamarátkou a vyrazili si. Nestretli sme sa. A celý týždeň sa mi neozvala. Má inú „kamarátku". Zábavnejšiu. Príjemnejšiu. Krajšiu. Bolo mi smutno. Nechcem, aby vonku svietilo slnko a spievali vtáky. Chcela som, aby bola zima a mohla som si uvariť voňavý čaj a zahrabať sa pod deku a všetky moje pocity zviesť na zimnú depresiu. Bolo mi tak ťažko! Tak ťažko, až mi zvieralo čosi v hrudi a bolelo ma z toho brucho. Bola som odkopnutá babou, ako by ste sa cítili vy?! Štebot vtákov a smiech hrajúcich sa deciek ma pomaly privádzal k zúrivosti. Mala by som čosi robiť, ale nemôžem. Musím stále premýšľať. Nakopla som počítač. Aj Karolína bola pripojená. Písali sme si celú noc. Asi nie je dobré, keď ma potešilo, že aj ona sa cíti rovnako. Zle.

Poobede sme sa mali stretnúť v jednom klube. Tešila som sa, že ju po týždni opäť uvidím. Dušan chcel ísť so mnou, Karolína tam už bola s nejakými pre mňa cudzími ľuďmi. Ale niečo nebolo v poriadku. Akoby nebola vo svojej koži. Ten umelý smiech, nacvičené grimasy... Čo je s ňou? Čo je so mnou?! Po všetkých skáče, je doterná. Nemohla som to tam dlho vydržať. Šli sme o pár domov ďalej do tichej kaviarne, tam som kývala hlavou a pýtala sa

Dušana, čo to s ňou dnes je. Akoby mi mohol dať odpoveď. „Čo by s ňou bolo? Je taká ako vždy." Keby mi niekto chrstol vriacu vodu z kanvice rovno do ksichtu, tvárila by som sa zdravšie. Tá šialená som predsa len bola ja. Len ja. Čo si mám teraz o sebe myslieť? Vydržím to ešte so sebou? V takejto situácii by bolo zrejme najadekvátnejšie vyliezť na strechu nejakého dosť vysokého činžiaku, celé poobedie sa opaľovať a tak navečer si skočiť bungee jumping bez lana. Ale ja som sa rozhodla, že pôjdem radšej do solárka a začnem viesť taký život, ako predtým. Pred ňou. A že sa večer pritúlim k Dušanovi, ktorý ma ľúbi.

Tak som sa k nemu pritisla. Z úst mu páchli cigarety, nepríjemne mi fučal do ucha. V duchu som si len tak tíško pošepla: Bude mi asi trvať dlho, kým bude zase všetko ako predtým.

Simona Šípová (20 let), studentka literatury na FF Univerzity Komenského v Bratislavě, tato povídka získala 2. místo v soutěži Literární květen.

Tomáš Martinec: Saxofonista

Do štíhlých bříz se nemilosrdně opíraly paprsky odpoledního slunce. Bylo horko. Červený žigulík projel po prašné cestě plné vyhloubenin.

K domu s vysokým dřevěným plotem přicházel vysoký muž a zazvonil.

Za širokými dveřmi z rozeschlého dřeva vedoucími do zahrady se ozval hluboký štěkot dogy. Daška, ruský Žid přivázal Greye krátkým řetězem ke kmeni a šel zvědavě otevřít dveře. Když spatřil Vladimíra, dojatě ho přivítal a pozval dál do domu. Vzápětí se ozvalo jemné klepání a dveře se otevřely. Za stínem, který letmo přelétl po dlažbě, se objevil Ivan.

„Ivane!" zvolal Vladimír, ruský emigrant, živící se jako hlavní kapelník v českém cirkuse Berousek, a vyrazil k němu: „Léta už jsme se neviděli! – To už je přes dvacet let, možná víc!" křičel dojatě. Ivana to nechalo chladným. Ani neodvětil na Vladimírův úsměv a stiskl Vladimírovi lekle ruku. Ivan byl vysoký světlý muž, ve tvářích vyhublý, a zarostlý hustým zastřiženým knírem. Koukal na svět odevzdanýma šedýma očima.

Daška se zaposlouchal do dialogu přátel a odmlčel se. Ola přinesla horký čaj, bílý chléb a domácí džem z lesních jahod. Za její nohou se skrývala plachá tříletá dívenka Máša. Ola vzala Mášu do náručí a odešla s ní na verandu. Ivan vypil čaj a snědl tři krajíce chleba.

„Nikdo ti nic nedá jen tak…" ušklíbl se Ivan a větu nedokončil. Tiše sklopil hlavu, pleskl přitom rusky ukazováčkem do krku.

„Piješ?"

„Musím," přikývl Ivan, „taky musím hrát jen na pohřbech; a pít vodku, protože nikdo nic jiného nepřinese."

„A co Moskva?" zeptal se překvapeně Vladimír.

Ani na nájem to tam nebylo, tak proč bych tam byl?"

„…nebaví mě to…" Pohlédl na Vladimíra vzdorovitě a vzápětí se plaše rozesmál.

„…ale jsem rád, že tu seš!" Tenkrát, to jsme byli mladší, ještě děti."

„Rád bych se něčeho napil, Daško!" povídá Ivan a ve zbrklém gestu se jeho ruka zastavila na pultě s lahví. Daška se zvedl ze židle a přešel do vedlejší místnosti, odkud přinesl tři broušené skleničky a pak podal láhev ivanovské vodky ze stolku.

„To je všechno, co mám!" pokračoval Ivan, a sehnul se k nohám a rukou uchopil za poutko kufr s nástrojem. Cvaknutím otevřel černé koženkové pouzdro, polstrované vínovým sametem, ve kterém měl rozložený nablýskaný zlatý saxofon.

Daška chtěl rozptýlit Ivana od jeho chmur, a nabídl mu dva náustky na vyzkoušení. První, který se Ivanovi v dlani leskl, byl americký Selmer, nejlepší náustek pro saxofonisty.

„Ten druhý jsem dělal minulý týden. Je to jenom vybroušený kus z levného českého náustku!" ukázal Vladimír.

„Zkus oba!" řekl Daška.

Ivan vytáhl lesklé části saxofonu a hbitě je složil dohromady, pak se zvedl ze židle a přešel do vedlejší místnosti, aby o samotě náustky vyzkoušel.

Saxofon si Ivan opřel o vínový divan, na kterém seděl; klapky otvíraly průduchy kouzelného zlatého kovu a hluboký klouzavý zvuk saxofonu se od stěn odrážel a tóny Ivanova žalu prolétly domem.

Když Ivan začal hrát, Máša přestala pobíhat domem a sama od sebe přeběhla kolem Dašky a zvědavě se zadívala na Ivanovu kamennou tvář, který při hře na saxofon kolem očí svrašťoval vějíř vrásek. Prociťoval tóny, výšky, basy. Máša se začala roztomile pohupovat v bocích.

Do místnosti, odkud vycházel sténavý hlas saxofonu, svítilo unavené odpolední slunce. Na podlaze i na divanu se usadily jeho oslnivé plotny, které vykreslovaly stíny bohatě zdobených naškrobených záclon. Na stěně za divanem visel červený perský koberec a jeho pestrý barevný vzor působil příjemně.

V jídelně, kde na vysokém stole z porcelánové konvice s  čajem vystupovala pára otevřeným oknem do zahrady, seděl ramenatý Vladimír vedle malého usměvavého Dašky.

Ivan dohrál a tvář mu zářila překvapením.

„Nech si ten náustek," řekl Vladimír, „co kdybys přijel ke mně do Čech? Tam by ses hudbou uživil." dodal.

„To nejde?"

„A co tě tady čeká, chceš přece hrát?"

„Ani nevím, co chci!" řekl Ivan. Tiše sbalil nástroj do černého pouzdra a jeho tvář se znovu pokryla výrazem neživosti, s jakým se poprvé objevil ve dveřích. Ivan se s Vladimírem rozloučil a poprosil Dašku o sedm rublů na vlak.

Tomáš Martinec (1976) – spoluzakladatel skupiny Literaturisté. V minulosti pracoval jako redaktor Lidových novin.